Počítače 1. generácie - využívali pre svoju činnosť elektrónky. K počítaču nebola pripojená klávesnica, či monitor, komunikovalo sa s ním prostredníctvom číselných kódov zapísaných na diernych štítkoch alebo na diernej páske. Programovanie prebiehalo v strojovom kóde (výlučne pomocou jednotiek a núl), neskôr pomocou prvého počítačového jazyka - jazyka symbolických inštrukcií (assembler).
Počítače 2. generácie - využívali pre svoju prácu polovodičové súčiastky (diódy a tranzistory), čo prinieslo veľkú úsporu energie, vyššiu spoľahlivosť a podstatne menšie rozmery. S počítačom bolo možné komunikovať už prostredníctvom magnetických pások a diskov. Programovanie prebiehalo už pomocou vyšších programovacích jazykov (fortran, algol, cobol).
Počítače 3. generácie - ako základné súčiastky využívali integrované obvody (tisícky obvodov sú vytlačené na malej silikónovej karte - chipe). Programovacími jazykmi tohto obdobia sú BASIC a Pascal, ktoré sa používajú dodnes. Operačné systémy tohoto obdobia vedeli pracovať už súčasne na viacerých úlohách (multitasking).
Počítače 4. generácie - procesor je integrovaný na jedinom polovodičovom čipe. Najstaršie počítače tejto generácie mali klávesnicu, na zobrazovanie sa používal televízny prijímač, na ukladanie a čítanie údajov slúžil magnetofón. Od roku 1981 sa používa pojem osobný počítač (uvedený na trh firmou IBM), typický skrinkou, ku ktorej sú pripojené klávesnica, monitor, myš. Z programovacích jazykov sa začal používať jazyk C.
Počítače 5. generácie - využívajú nanotechnológie, rozoznávajú hlas a reč, využívajú umelú inteligenciu.
Až počítače štvrtej generácie boli určené aj pre použitie v domácnosti. Od 70-tych rokov pripomínajú počítače, aké poznáme dnes. K počítaču, ktorý je umiestnený už iba v jednej skrinke, je pripojený monitor, klávesnica, prípadne ďalšie zariadenia. Dnes používame počítače piatej generácie.